Zemiaky patria k najvýznamnejším hospodárskym plodinám, a to hneď po pšenici, ryži a kukurici. Aj keď túto potravinu považujeme za „našu“, v skutočnosti to tak vôbec nie je. Pochádzajú z Ameriky a na Slovensko sa dostali až okolo roku 1650.
Majú aj svojich bohov
Za rodisko zemiakov sa považuje Peru. Podľa historických prameňov ich poznali už Inkovia, pre ktorých predstavovali priam zázračnú surovinu. Nazývali sa „papa“. Toto pomenovanie majú v jazykoch latinskoamerickej španielčiny aj v súčasnosti. Zemiaky mali v týchto oblastiach dokonca aj svoje božstvá. Konzumovali sa hlavne varené, okrem toho z nich však Inkovia vyrábali aj prášok a dokonca alkohol podobný dnešnému pivu.
Tisícky druhov
Dnes v Peru nájdete viac ako 4000 odrôd tejto plodiny. Farby a tvary zemiakov sú tak rozmanité, že vo viac ako polovice prípadov, by ste nemali šancu prísť na to, že ide práve o túto potravinu.
Pohanská rastlina
Po tom, ako sa zemiaky dostali do Európy, ich popularita nebola príliš vysoká, keďže tieto rastliny pochádzali z krajiny „divochov“, boli vnímané ako pohanská rastlina, ktorá v našich končinách nemá čo hľadať. Preto sa pestovali skôr ako okrasné rastliny. Stali sa taktiež záujmom lekárov, ktorý och používali pri liečbe rôznych ochorení.
„Slovenská“ plodina
O zemiakoch sa veľmi radi vyjadrujeme ako o našej klasickej plodine. Toto označenie je však viac ako nesprávne. Do Európy sa začali pomaly dostávať až po objavení Ameriky, teda v pätnástom storočí. Ku nám na Slovensko sa dostali dokonca až v priebehu šestnásteho storočia. Prvá písomná zmienka o tejto plodine, však pochádza až z roku 1768, od mnícha Cypriána z Červeného kláštora. V tomto období boli privezené na Spiš. predpokladá sa, že ich priniesli študenti, ktorí v tej dobe študovali na univerzitách v západnej Európe. Jedným z nich bol aj Tomáš Šváby, podľa ktorého vznikol aj jeden z ich ľudových názvov, a to „švábka“.